Naši bratia z Indie nás poprosili, aby sme našli svätého, ktory by bol patrónom adopcie. Po hľadaní a modlitbe nám Pán ukázal na sv. Filipa Neriho. Staral sa v Ríme o chudobných, biednych a tých, o ktorych nemal nikto záujem. Adopcia je v tom veľmi podobná. A ešte jedna zaujímavosť: Filip Neri mal veľku túžbu ísť do Indie na misie, čo sa mu však nikdy nepodarilo. Vnímame, že aj takto mu to Pán Boh čiastočne vynahradzuje :-)

SV. FILIP NERI

(1515 - 1595)
Svätý komediant, tulák, pouličný misionár, kňaz

Ideálny návštevník kostola tu u nás je pri nedeľnej bohoslužbe bezchybne oblečený, je sociálne nenápadný, má dobré zamestnanie, dbá, aby sa jeho deti slušne správali a nemáva žiadnych pochybných priateľov. Svätí by neboli vždy ideálni návštevníci kostola. Svätí chodia dosť často otrhaní, potĺkajú sa po svete, kašlú na zaistenie príjmov, občas sa dostávajú do konfliktu s vrchnosťou, obklopujú sa podozrivými existenciami a hlavne sú nepríjemne nápadní. Och, ako sú nápadní! Ich jediným ospravedlnením je srdce plné neskrotnej, bláznivej lásky. Lásky k Bohu a ku všetkým a ku všetkému.

Také podivuhodné indivíduum bol Filip Neri, vtipkár známy po celom meste, zbožný klaun, samozvaný dvorný šašo mocných a vážených osobností. Dobrý tatko, Don Quijote a bystrý karikaturista svojho okolia v jednej osobe. Bláznivý chlap, pred ktorého výsmechom si nebol istý žiadny vysoko postavený úradníček vo svojej škrobenej dôstojnosti a predovšetkým žiadna domýšľavá prázdna hlava, no z ktorého predsa vyžarovala odzbrojujúca dobrota a ľudskosť.

Keď sa v uliciach Ríma zrazu objavil stredne vysoký fúzatý chlap so žiarivými očami, ktorého hlavu zdobilo niečo neforemné na spôsob turbanu, k čiernej klerike si obul biele topánky a obliekol červenú košeľu, robil kotrmelce a prespevoval veselé piesne, tak každý vedel: to môže byť jedine Filip! Keď sa vo Večnom meste potuloval niekto s obrovskou kyticou pichľavých bodliakov, na každom rohu sa zastavoval a privoniaval k nim s blaženým pohľadom, akoby cítil omamnú vôňu vzácnych orchideí, mohol to samozrejme byť iba „Filipko", braček z florentskej štvrte. Rimania sa tomuto komickému chlapíkovi od srdca smiali, ale putovali v zástupoch k jeho spovednici, vinuli sa k nemu s nežnou láskou a hlásali pyšne do celého sveta, že Filip Neri je ich svätý.

Narodil sa 21. júla 1515 v štvrti San Giorgio vo Florencii. Jeho otec Francesco bol zle plateným notárom, jeho matka zomrela veľmi skoro. Jediná informácia, ktorú máme z Filipovej mladosti, je nápadná dobrota k deťom a zvieratám. Za solídne vzdelanie vďačí asi hlavne dominikánom zo San Marca. V osemnástich rokoch ho otec poslal k strýkovi Romolovi do San Germana a Monte Cassina. Romolo, bezdetný kupec, mal synovi chudobného notára zaobstarať čiastočne zabezpečenú budúcnosť. Romolo bol rád, že mal pri sebe príbuzného, ktorý mu vypomôže ako pomocník a po dostatočnom výcviku v obchodníckej praxi bude sa raz môcť ujať jeho obchodu. Ale Filip asi nemal obchodnícky talent. Bol príliš naivný, príliš poctivý, a keď napríklad v diaľke zbadal žobráka, nedalo mu to, aby neotvoril mešec alebo pokladňu. Takto sa však žiadny kapitál nedá dokopy. Omnoho radšej ako v miestnosti s účtovnými knihami sa zdržiaval u benediktínov v kláštore Monte Cassino, vysoko nad malým dedinským mestečkom. Tu sa zoznamoval s dobrodružnými príbehmi zo života starých egyptských pustovníkov a hovorieval: „To boli chlapci podľa môjho srdca!" Nevieme, či v San Germane strávil iba niekoľko dní alebo niekoľko mesiacov či dokonca rokov. Isté je, že jedného dňa oznámil strýkovi Romolovi, že sa zrieka dedičstva, ktoré by mu bolo pripadlo, zničil rodokmeň, ktorý mu dal otec na cestu, a vydal sa pešo, úplne bez peňazí a vybavený iba niekoľkými košeľami, na cestu do Ríma.

V Ríme ho do svojho domu prijal pápežský riaditeľ colného úradu Galeotto Caccia, ktorý riadil florentský colný úrad v Ríme a krajana našiel niekde na ulici. Filipovi boli zverení do výchovy dvaja Caciovi synovia. Vychovával ich zrejme dobre, lebo z obidvoch sa stali kňazi. Bohatý otec, notorický lakomec, ubytoval domáceho učiteľa v malej komôrke a namiesto peňazí mu ako mzdu dával múku a olivy. Ale Filip bol s týmito životnými podmienkami úplne spokojný. O sparťanskej kláštornej cele sníval odjakživa. Naprieč izby natiahol povraz a naň zavesil svojich pár kúskov odevu (o tejto šnúre so smiechom hovoril, že je to jeho skriňa). Múku nosil k pekárovi, potom jedol chlieb s olivami von pri studni a zapíjal to vodou (deň čo deň mal rovnakú stravu). Aby ušetril olej, čítal v noci pri okne vo svetle mesiaca životopisy svätých, zábavné historky, populárne duchovné piesne, jednoducho čo mu prišlo pod ruku.

Keď Filip prišiel do Ríma, vládol vo Vatikáne Pavol III. zo šľachtickej dynastie Farnese. Tento pápež robil kardinálov z nedospelých príbuzných, organizoval hlučné plesy so šašami a speváčkami, chodil na lov so šľachticmi, ale tiež energicky podporoval reformné tendencie v reholiach, do kardinálskeho kolégia povolával bezúhonných mužov a napriek silnému odporu svojho okolia presadil konanie reformného koncilu v Tridente. Príťažlivosť mladého protestantizmu ohrozovala stabilitu Cirkvi rovnako, ako príznaky úpadku v jej vnútri. „Ak chceš určite prísť do pekla, staň sa kňazom," odporúčalo vtedy často citované lombardské porekadlo. Klerici v zástupoch vtedy zaľudňovali hostince, málo sa starali o duše veriacich a rúhavým komolením textov robili z bohoslužby komédiu. Súčasne však začali statoční spolubratia týchto kňazských karikatúr a odhodlaní rehoľníci pracovať na reforme Cirkvi. Zatiaľ čo nástupca Pavla III., pápež Július III., síce pokračoval vo vedení Tridentského koncilu (ale napr. menoval za kardinála pätnásťročného chlapca), bojoval ďalší pápež, sedemdesiatdeväť ročný Pavol IV., s búrlivým elánom za skutočnú obnovu (vyhlásil, že programy a dekréty nestačia, no pomoc hľadal v inkvizícii so všetkými jej ohavnosťami, vyznačoval sa antisemitizmom a vynašiel Index librorum prohibitorum). V zmätenej mnohotvárnosti popri sebe bujneli a kvitli zanedbanosť a nové odhodlanie, konzervatívne trvanie na bývalom stave a svieža dôvera v budúcnosť, teror a láska.

Uprostred tohoto labyrintu našiel Filip Neri priamu cestu, keď zostúpil k prvopočiatku kresťanstva, do katakomb. Bola to nebezpečná odvážnosť, lebo vtedy, v dobe, kedy neexistovala pamiatková starostlivosť ani turisti, boli oficiálne prístupné iba Sebastiánove katakomby. Ale cieľom jeho nočnej púte bol i náhrobok Caecilie Metelly na Via Appia, a k spánku sa najradšej ukladal na schodoch niektorej prastarej baziliky. V tých rokoch tiež počúval prednášky na pápežskej vysokej škole, nesúcej meno „Sapientia", a v škole augustiniánskych eremitov. Keď počas jednej treskúcej zimy vypukol v Ríme strašný hladomor, patril k prvým pomocníkom. A potom objavil tento najúbohejší z týchto úbožiakov, chorých v nemocniciach. Nemocnice v tej dobe boli domy, kam sa chodilo umierať. Boli bez pravidelnej lekárskej starostlivosti, bez školeného ošetrovateľského personálu, s lôžkami nepredstaviteľne zanedbanými. Nájsť tu uzdravenie, to bola šťastná výnimka. Filip začal prichádzať na tieto miesta zúfalstva, utešoval, povzbudzoval, trpezlivo počúval, upravoval lôžka, umýval chorých, čistil miestnosti. Niekedy v týchto rokoch muselo u tohoto človeka, pre naše ponímanie príliš radikálneho, dôjsť k ešte radikálnejšiemu obratu - predal svoje knihy, no nie z opovrhnutia k vede, ale preto, že sa bál samoľúbosti vzdelancov, peniaze venoval chudobným, nechal si iba Bibliu a začal viesť život, ktorý zbožné legendy označujú ako ľudový apoštolát. (V úradnom jazyku by sa tomu, čo vtedy Filip robil hovorilo tuláctvo.)

Takých potulných existencií, ktoré sa zasvätili Bohu, bolo už v Ríme viac. Boli ako pustovníci uprostred veľkomesta, chodili v hrubých kutniach a na rohoch ulíc hovorili o všadeprítomnom hriechu a večnej odplate. Tak napríklad profesor Titelmans každý deň stál na Anjelskom moste a volal: „Do pekla s hriešnikmi! Do pekla s cudzoložníkmi!" Filip Neri to urobil ináč. Prezieravejšie, láskavejšie. Prechádzal ulicami Florentskej štvrte pri Tibere a nadväzoval s chodcami rozhovory, ktorými ich privádzal do rozpakov, ako to kedysi robil Sokrates. Začínal rovnako ako on bezvýznamnými témami, prosil o informácie, dával si od polichotených účastníkov rozhovoru vysvetľovať, čo ich zaujíma, aby postupne prenikol k hlbším problémom, o ktorých sami ešte nepremýšľali alebo by radšej o nich nehovorili. Nevinnými informatívnymi otázkami odhaľoval skryté pozadie, drzo sa tváril ako hlupák a tým zbavoval druhých ľudí zábran, neústupnou tvrdohlavosťou odstraňoval chladný odstup. Ľudia pri rozhovore strácali istotu, boli nervózni, popudení, ale už neboli ako prv. Hradba okolo ich starostlivo stráženého duchovného života získala trhliny, samozrejmosť už nebola samozrejmá. „Kresťanský Sokrates" to však nerobil z nejakej škodoradostnej snahy, aby ľudí privádzal do rozpakov. On v nich vyvolával nepokoj, aby ich otvoril evanjeliu. To, čo Filip robil v obchodíkoch a hostincoch, na tržniciach a uliciach, mohlo byť vzorom pre veľkomestskú starostlivosť o duše, keby tá nebola obmedzená na kostol a niekoľko prednášok, na ktoré prichádzali zakaždým rovnakí ľudia. Konverzácia bola tiež niekedy dosť zraňujúca, ale dala sa z nej vycítiť veľká dobrota a tiež je známe, s akým zanietením Filip pristupoval k existenčným starostiam a problémom. Nikoho si nedoberal urážlivým spôsobom, skôr sa snažil na nich pôsobiť, aby si uvedomili, že okrem mešca so mzdou a dobrého jedla je ešte niečo iné, pre čo sa oplatí žiť. Filip bol taký láskavý a jeho slová každého tak zaujali, že sa zdalo takmer nemožné od neho odísť.