Životopis, 1. časť
Životopis, 2. časť
Životopis, 3. časť
Životopis, 4. časť
Myšlienky

SV. FILIP NERI

(3. časť)

Teraz sa trošku vrátime späť. Keď bol Filip asi tridsať ročný, zanechal tulácky život a so svojim spovedníkom a niekoľkými jednoduchými laikmi založil „Bratstvo Sv. Trojice pre pútnikov". Taká pomocná organizácia pre tisíce pútnikov prichádzajúcich do Ríma bola naliehavo potrebná, lebo vtedy ešte pútnici nemohli prísť lôžkovým vozňom a ubytovať sa niekde v hoteli. Často trvalo niekoľko mesiacov, než dorazili, často chorí a vyhladovaní, pešo do Večného mesta, uložili sa niekde pred kostolom a žobrali o trochu jedla. Bratstvo organizovalo stravovanie, nocľah a ošetrenie vyčerpaných pútnikov. Už v roku 1550 sa denne ujímali 500 pútnikov. O štvrť storočia neskôr v ich nemocnici podľa údajov kronikárov našlo ubytovanie 145 000 ľudí a bolo vydaných presne 365 142 obedov. Kardináli a kniežatá sa osobne zúčastňovali starostlivosti o nemajetných chorých a rekonvalescentov, ktorí boli z nemocníc hromadne posielaní do domu bratstva. Členovia bratstva, ktorých bolo možné poznať podľa šarlátovo červených kapucní, chodili každú nedeľu k prijímaniu, čo bola v šestnástom storočí úplná novinka, schádzali sa k rozhovorom o náboženských témach a zaviedli v Ríme tzv. štyridsaťhodinovú modlitbu, dvojdenné striedavé vzývanie Pána v eucharistickom chlebe.

Filip sa teraz stal akýmsi sociálnym pracovníkom, ktorý už dlho žil ako kňaz a pre chudobných robil viac ako všetci preláti kúrie spolu. Ale stále odmietal konať podľa rady svojho spovedníka a dať sa vysvätiť za kňaza. Nakoniec na jeho naliehanie prijal sviatosť kňazstva v 36 rokoch, v roku 1551. Jeho spovedník možno dúfal, že si Filip na sebe ako kňaz dá viac záležať. Dúfal márne. Teraz žil Filip v bývalej kláštornej budove vedľa San Girolamo della Carita, kostola Florentskej štvrte. Denne sa tu slúžilo niekoľko omší, vec v tej dobe úplne neobvyklá. V spovednici, kde Filip trávil až 15 hodín denne, sa znova stretával s ľuďmi, s ktorými prišiel do styku počas svojich potuliek mestom, a ktorých sa nevzdal ani teraz. Pol Ríma chcelo, aby ich spovedal „svätý". Hovorilo sa, že Neri pozná hriešnikom na nose, aké majú zlé návyky.

Tak sa San Girolamo skoro stalo duchovným centrom Ríma a Filipova skromná izbietka, ktorej dvere boli stále otvorené a ktorej sa medzi ľuďmi hovorilo „Krčma u kresťanskej veselosti", miestom, kde sa zrodilo Oratórium, ako najnádejnejšie dielo. V tejto izbietke sa poobede schádzali Filipovi priatelia, väčšinou mladí ľudia, tu a tam nejaký remeselník. Neri sa posadil na lôžko, aby ostatní mali viac miesta, a začalo čítanie z Augustína či z nejakých listov jezuitov pôsobiacich v Indii. Potom sa hovorilo o prečítanom texte. Niekedy niekto vystúpil na stoličku a predniesol nadšený preslov. Alebo spoločne spievali populárne duchovné piesne a modlili sa. Filipov žiak Baronio hovorí, že mu tieto stretnutia pripomínali apoštolské počiatky Cirkvi. Ale hovoriť tak nenútene, spontánne o evanjeliu a dovoľovať, aby kázali punčochári, zlatníci a dokonca i deti, to nebolo bez nebezpečenstva. A potom, čo to bolo za divná spoločnosť, ktorá sa po takých podozrivých stretnutiach vyhrnula na ulicu, nosila pomaranče a pečivo chorým do nemocníc a zakončovala deň nočnou modlitbou v niektorej bazilike? Kde zostali zásady predpísané cirkevnými úradmi a kto vôbec kontroloval, čo sa v izbičke v San Girolamo deje? Nesmieme cirkevným úradom zazlievať, že boli znepokojené. Cieľ, ktorý sledoval Neri a jeho skupina, nepochybne znamenal malú revolúciu. Laickí kresťania, žijúci uprostred sveta v takých základných spoločenstvách, mali svojím príkladom obnoviť klérus, z veľkej časti skostnatelý a spustnutý.

Filip pred nikým nič neskrýval a vynachádzal stále niečo nové, aby prilákal mladých ľudí do svojej skupiny. Znenazdania sa objavil na mieste, kde sa stretávali, a zavolal: "Počúvajte, vy chlapi, kedy začneme robiť niečo dobrého"? Jeden očitý svedok hovorí s údivom, že otec Filip priťahoval duše ako magnet železo. Čoskoro sa stovky mladých ľudí hlásili ako jeho žiaci. Izbička už dávno na jeho stretnutia nestačila a Filip z bývalej sýpky nad loďou kostola San Girolamo urobil kaplnku, ktorej dali meno Oratorio, modlitebňa. Z Filipových skupín vzniklo spoločenstvo Oratória s pevným programom, ktorý obsahoval popoludní tri duchovné čítania a na záver spievanú modlitbu, ale stále bez stanov a pravidiel. Tým väčšiu vynaliezavosť Filip prejavil vo voľbe metód duchovnej starostlivosti. Pozýval na koncerty skladateľov s ich vlastnými skladbami (k Oratóriu patrili nadaní skladatelia ako napr. Palestrina), doplnil latinskú omšu pobožnosťami a meditáciami po taliansky, vzkriesil prastarý zvyk púte k siedmym hlavným chrámom v Ríme - zo začiatku sa na tú ďalekú cestu odvažovalo vybrať iba niekoľko tuctov Filipových neúnavných stúpencov, ale čoskoro s ním cez sviatočné dni pochodovali tisícky ľudí za sprievodu hudobníkov a trubačov, rámusiacich detí, a nechýbala ani Filipova obľúbená mačka, ktorú mal niesť v košíku niektorý zvlášť spoľahlivý školák. Bol to verný obraz putujúceho Božieho ľudu a zároveň radosti, ktorá mala ožarovať cestu k Bohu, pretože na týchto pútiach, ktoré boli myslené ako alternatíva k povestnému rímskemu karnevalu, nebolo nič z pochmúrnych procesií kajúcnikov. Spolu s ľuďmi tu išli somáre s fľašami vína, jablkami, vajciami a salámou, a niekde v tieni pínií sa urobila zastávka a odpočívalo sa. A na svoje vtipy Filip samozrejme nezabudol ani tu. Na druhý deň ráno svojich žiakov zasa posielal do nemocnice a väzenia. „Na spanie nie je kedy," hovorieval, „lenivci sa do raja nedostanú." Dokonca ich posielal preč od modlitby a rozjímania: „Nie je nič Bohu milšie, než keď sa Krista vzdáme pre Krista." Sociálna práca v pareniskách biedy spájala naprieč všetkými vrstvami túto obec, ku ktorej patrili mladí senátori i nemajetní tovariši a neotesaní sedliacky synáčikovia.

Celkom uniklo pozornosti, že tento domnelo naivný ľudový kazateľ dal prezieravé podnety aj vedeckej práci. Aby vo výmene názorov s reformátormi overil historické fakty a získal spoľahlivý obraz katolíckej tradície, ujal sa na jeho podnet jeden z jeho žiakov, Cesare Baronio, ťažkopádny sedliacky chlapec z Abruzz, bádania o dejinách Cirkvi. Dvanásť tlstých zväzkov, ktoré z toho vznikli počas rokov, je ešte aj dnes pokladané za obdivuhodnú priekopnícku prácu, pretože cirkevné dejepisectvo v dnešnom zmysle vtedy ešte neexistovalo. Oratórium Filipa Neriho sa smerodajne podieľalo na prieskume rímskych katakomb a dalo tak podnet ku vzniku úplne novej vedeckej disciplíny, kresťanskej archeológie. Veľký Ignác z Loyoly výstižne charakterizoval muža, ktorý sa svojou radostnou, tolerantnou povahou tak odlišoval od neho samého: „Otec Filip je ako zvon, ktorý dokáže rozhýbať celý svet, a sám sa nehne z miesta."

Bolo logické, že medzi nadšených kardinálov v Oratóriu sa čoskoro primiešali aj špicľovia inkvizície. Filipove nekonvenčné metódy duchovnej starostlivosti, laické kázanie a ľudové piesne v Oratóriu, intenzívna práca s Bibliou, púte podobné ľudovej veselici, to všetko sa zdalo vatikánskym strážcom disciplíny viac než podozrivé. Filip musel ísť na vypočúvanie a na čas mu zakázali spovedať a zarazili jeho púte. Z Filipa, láskavého, dobrosrdečného vtipkára sa tvárou v tvár udavačstvu a osočovaniu naraz vykľul hotový lev. Ani ho nenapadlo, aby sa zmenil alebo aby odvolal niektorú zo svojich noviniek zavedených v Oratóriu. „Ver v Boha a neboj sa nikoho, lebo nad Ním už nestojí nikto." Namiesto toho, aby liezol ku krížiku, ostentatívne odprevadil na popravisko priateľa odsúdeného pápežským súdom k smrti a neohrozene protestoval proti prenasledovaniu cigánskej družiny pápežom Piom V.. Veď kto by pre úbohých tulákov mohol mať viac sympatií než Filip! Že sa všetko obmedzilo iba na vypočúvania a zákazy, inak sa nestalo nič horšie, za to mohol Filip v neposlednej rade ďakovať tomu, že sa pápeži v tých rokoch pomerne často striedali, a takisto aj mnohým priateľom s vplyvným postavením, ktorí sa zaručovali za jeho bezúhonnosť a boli dojatí jeho podivuhodnou srdečnosťou a detskou vierou, ukrytou za hlasným žartovaním.

Tento svojvoľný, zdanlivo stále spokojný človek, pojašený a spôsobujúci výbuchy smiechu, tento najradostnejší zo všetkých svätcov plakával toľko, že sa žiaci a priatelia obávali o jeho zrak. Filip Neri sa nemohlo pozerať na kríž bez toho, aby sa nerozplakal. Vo svojich videniach hľadel na osláveného Krista a Matku Božiu a volal ako zmyslov zbavený: „Mama, Mama!" Extázy a stavy známe z parapsychológie boli u neho úplne normálny stav. Hovorí sa, že akýsi nič netušiaci návštevník kostola Santa Maria Valliecella div neodpadol, keď videl, že pred hlavným oltárom sa kus nad zemou vznáša nejaký človek. Kostolník, ktorý práve v kostole upratoval, ľahostajne zametal i pod vznášajúcim sa mužom a udivenému návštevníkovi vysvetlil, akoby na tom nič nebolo: „No a? Otec Filip je iba v extáze." On sám spomínal, že počas svätodušných sviatkov roku 1544 pri modlitbe v katakombách mu do úst vkĺzla „ohnivá guľa" a prenikla až do srdca. Od tej doby mal srdce neobyčajne zväčšené, krv sa búrlivo hrnula proti chlopniam, a keď sa rozčúlil alebo slúžil omšu, srdce mu tĺklo nahlas ako kladivo. Keď Filip zomrel, pitvali ho najvýznamnejšie osoby lekárskej vedy a zistili, že dve rebrá blízko srdca sa uvoľnili zo svojich chrupaviek a špice boli obrátené smerom von. Srdce a arteria boli podstatne zväčšené. S týmto jedinečným fenoménom musel Neri žiť päťdesiat rokov. Pri obliekaní alebo čítaní breviára niekedy naraz uprostred nejakého pohybu stuhol a stál tak aj celé hodiny. Vnútorným vzrušením sa niekedy chvel, že vedľa neho nikto nemohol vydržať. Raz sa zúfalo zmietal na zemi a stonal: „Dosť už, Pane, dosť už!" Pritom chcel tieto bolestné skúsenosti Božej prítomnosti za každú cenu odvrátiť, už preto, aby nedával poverčivým ľudom podnet k obdivu. Filip prichádzal na stále grotesknejšie nápady, aby sa chránil pred stavmi extázy a aby odvrátil pozornosť žasnúceho publika. Keď sa pripravoval na omšu, hrával sa v sakristii s malými psíkmi alebo si čítal v Arlottových fraškách. Pri bohoslužbe zrazu prešľapoval pred oltárom, akoby sa prechádzal, hovoril s miništrantom alebo odrapkával príslušný text tak rýchlo, ako mu stačil dych. Návaly plaču pri kázaní o Kristovom utrpení znevážil poznámkou, že i kurtizány majú plač vždycky na krajíčku. A keď sa ho raz zmocňovalo nebeské vzrušenie práve v dobe, keď sa blížila procesia s relikviami, priskočil k švajčiarskym gardistom, ktorí tvorili špalier, a začal ich s hlasným smiechom a divokými gestami, ako zmyslov zbavený ťahať za fúzy. Nikto nesmel vidieť ako sa nepatrného kňazíka zmocňuje Boží duch.




Zdroj: ruksak.sk (podľa Ch. Feldmanna), Foto: Wikipédia, terminartors.com, nyoratory.com, wikimedia.org