Životopis, 1. časť
Životopis, 2. časť
Životopis, 3. časť
Životopis, 4. časť
Myšlienky

SV. FILIP NERI

(4. časť)

Extázy a sentimentalita pre neho ešte neboli znamením božskej milosti a hovoril, že človek nikdy nelezie diablovi do pasce tak ľahko, ako keď sa snaží o takéto „bláznovstvo". Varuje, aby sme pri modlitbe nehľadali krásne city, a je krajne skeptický k ľuďom, ktorí sa vychvaľujú videniami a súkromnými zjaveniami. Keď mu rozprávali, že nejaké dievča navštevujú anjeli a svätí, stroho im doporučil: „Nájdite pre ňu muža." Hovorieval: „Zo sto extáz je deväťdesiatdeväť podvod." Prehnanú askézu odmietal; niečo také vraj iba kazí zdravie alebo charakter. Jeden jeho zvlášť horlivý žiak ho prosil o dovolenie, aby mohol nosiť kajúcu košeľu. Nakoniec mu to dovolil, ale pod podmienkou, že si ju oblečie na obyčajnú košeľu. Vraj premôcť čo i len najmenšiu zvrátenú vášeň je ďaleko prospešnejšie než všetky pôsty a kajanie. Dôležitejšie než prijímať nebeské videnia je dostať pod kontrolu vlastné sebectvo a mať trpezlivosť s blížnymi. „Byť bez milosrdenstva k chybám iných ľudí, je bezpečné znamenie, že človek čoskoro sám upadne." Vraj od hociktorej vášne a neresti vedie k Božej láske kratšia cesta než od lenivej ľahostajnosti, od ktorej sa všetko odrazí ako lopta od steny.

Aj on, vždy veselý, pozná pochybnosti, nesplnené sny, stavy úzkosti a depresie. „Život človeka, ktorý je na ceste k Bohu", podľa neho je "najprv útecha, potom trýzeň, potom opäť útecha a po nej nový otras". Áno, každý by chcel vidieť Krista osláveného, ale sprevádzať ho na krížovej ceste, k tomu je ochotný málokto. A pritom je predsa pravda, že ľudia, ktorí žijú s Bohom, skusujú väčšinou najprv čosi krásneho, ale potom príde horkosť. Filip, ktorý miloval zem a spieval hymny k chvále stvorenia, v liste jednej rehoľníčke písal o svete ako o pralese plnom netvorov, ako o vyhorenom dome a o tábore násilníckych vojakov. Tiež hovoril, že „kto nezostúpi do pekla, pokiaľ žije, je vo veľkom nebezpečenstve, že tam príde, keď bude mŕtvy..."

Filip Neri nebol v žiadnom prípade kňaz pre inkvizíciu: bol to nanajvýš sebakritický kňaz, ktorý úplne vážne prosil Boha: „Pane, never Filipovi! Keby si ma nechránil svojou milosťou, ešte dnes by som ťa zradil a dopustil sa všetkých hriechov sveta." Bol to láskou zapálený človek, ktorý žil akoby v horúčke a poznal iba jeden program: „Kto hľadá niečo iného než Ježiša Krista, nevie, čo hľadá." Pomaly sa o tom zrejme hovorilo aj vo Vatikáne, lebo pápeži s ním začali jednať s väčším pochopením, ba s úctou. Nebezpečenstvo tento krát už neprichádzalo od inkvizície s jej vypočúvaním a väznením, ale napodiv od cirkevného vedenia. Lebo Oratórium sa v roku 1578 na základe pápežskej listiny stalo pevnou kongregáciou „na večné časy". Znamená to koniec sviežej spontánnosti? Z Filipovho spontánneho krúžku mal byť rád ako všetky ostatné? Atmosféra v zhromaždení teraz bola naozaj napätejšia, ale Oratórium bolo aj naďalej úplne novým spoločenstvom uprostred sveta, bez kláštora, bez pevnej rehole, bez sľubov. „Naša jediná rehoľa je láska," jasne prehlásil Filip Neri. A jeho žiak Baronio dosvedčuje: „Náš otec nikdy nechcel, aby mal vládu v rukách jednotlivec, prial si skôr akúsi dobre usporiadanú republiku." Filip bol predsa Florenťan! Málo nadšený týmto vývojom v pevnej organizácii bránil sa stále proti zakladaniu filiálok v iných mestách. Pápež ho musel donútiť, aby sa ujal vedenia rímskeho Oratória.

Zostarnutý Neri už nemohol zastaviť beh vecí. Oratórium sa stalo úplne kňazským spoločenstvom, prestali príhovory laikov a tiež detí, ktoré rozprávali o pôvodných skúsenostiach s Bohom. Rímske spoločenstvo však zažiarilo mocným vplyvom do celého sveta. Po Filipovej smrti vznikli Oratóriá vo Francúzku, Portugalsku, Španielsku, Nemecku a Rakúsku, a tiež v Južnej Amerike a v Indii. Dnes je ešte okolo 50 týchto domov. Oratoriáni sa významne podieľali na liturgickej obnove 16. storočia a získali si zásluhy v spolupráci medzi kňazmi a laikmi. Nesmieme zabudnúť ani na široké pôsobenie kombinácie čítania Písma, modlitby, spevu a hudby, ako to praktizoval Neri. Z nej sa totiž vyvinulo „oratórium", ktorému dali vrcholnú podobu Bach, Händel a Haydn. Kongregácia v Ríme teraz pracovala s oficiálnym cirkevným požehnaním a čoskoro sa stala hybnou pákou všetkých možných aktivít týkajúcich sa duchovnej správy. Otcovia organizovali kurzy pre spovedníkov, konali vizity v kláštoroch, pomáhali v dobe hladu, zúčastňovali sa riadenia domova pre padnuté dievčatá a v tom je irónia dejín - boli ako spovedníci k dispozícii úbohým väzňom inkvizície.

Filipa samého vyhľadávali arcibiskupi a umelci, profesori a dvorné dámy, starostlivo sa staral o niekoľko núdznych rodín, zaobstarával študentom knihy i obleky, zháňal veno pre nemajetné dievčatá. Kardinálsky biret, ktorý mu chcel pápež prepožičať, poslal zasa späť, také insígnie mohol považovať možno iba za karnevalovú výstroj. Neskôr so smiechom poznamenal, že by si bol z takej dobrej látky dal urobiť pás, aby mu bolo teplo na žalúdok. Avšak v tejto dobe už Filip stále viac zostarieval. Už takmer nič nejedol, neustále ho trápili horúčky, ale ani mu nenapadlo, aby nariekal. „Ty, Ježišu, na kríži - a ja v posteli, s ošetrením a obsluhou, obklopený mnohými priateľmi!" Stále častejšie pracne vystupoval na malú terasu, jediný luxus svojho bytu, a ticho pozoroval oblohu nad Rímom. Jeho omše teraz trvali hodiny a boli prerušované dlhými periódami úplného pohrúženia. Miništrant ho zavieral v jeho súkromnej kaplnke a na dvere vešal tabuľku: „Vstup zakázaný - P. Filip slúži omšu." Ale keď ležal chorý, chcel mať dvere dokorán otvorené, ináč mu vraj berú každú zábavu. Jednej noci v r. 1595, Filip mal takmer osemdesiat rokov, privolal svojich „synov". Sedel na kraji postele, akoby chcel odcestovať. „Odchádzam," povedal, požehnal im a umrel v pokoji. Bolo to 26. mája a tento deň slávia jeho Rimania ešte dnes ako ľudový sviatok. Muž, ktorý za necelé tri desaťročia bol vyhlásený za svätého, na smrteľnej posteli plakával a zúfalo sa priznával, tentoraz bez žartu, svojim priateľom: „Nikdy som neurobil nič dobrého, nič, vôbec nič! Ak sa uzdravím, zmením svoj život."




Zdroj: ruksak.sk (podľa Ch. Feldmanna), Foto: Wikipédia, 2.bp.blogspot.com