SV. FILIP NERI

(2. časť)

Najradšej Filip trávil čas so školákmi. Na svahu Janiculu, jednom z rímskych pahorkov, pre nich zriadil ihrisko, modlil sa s nimi v kostoloch, naháňal sa s nimi vonku za mestom a hral sa s nimi ich chlapčenské hry. Raz sa ho istý kňaz súcitne opýtal, či ho nerozčuľuje ten rámus. Filip odpovedal s úsmevom: "Pre mňa za mňa, nech mi hoci štiepu drevo na chrbte, len keď nehrešia." No nevychovaných chalanov posielal tiež žobrať pre chorých a upratovať v kostole. „Bol zosobnená srdečnosť," spomína jeden z jeho mladistvých priateľov na nenútený pomer medzi Filipom a bandou chalanov okolo neho, „bol k nám nežnejší, než ako by bol náš vlastný otec".

Rýchlo bol Filip známy po celom Ríme. Bol hneď nápadný, pretože bol úplne iný než pochmúrni eremiti so svojimi hrozbami peklom. „Dobrý Filipko" hovoril tiež o Bohu, ale nenaháňal strach hnevom a trestom z neba, skôr sa delil s ostatnými o šťastie, ktoré nachádzal v Božej blízkosti. Jeho evanjelium je radostné posolstvo a Boh, v ktorého verí, zrejme rozumie žartom. Lebo v Ríme sa nenájde nápaditejší vtipkár než Filip Neri a neexistuje bláznivosť, ktorej by nebol schopný. Bol to od prírody krásny človek, mal jasné, žiarivé oči a jemné ruky, ale svoj atraktívny zjav ukrýval do najdobrodružnejších preoblečení. A tiež sa nehanbil oholiť si iba polovičku tváre, odobrať sa za jedným kardinálom, tváriť sa čo najpokornejšie a po dlhom koktaní sa opýtať, či by jeho Eminencia nepoznala nejaký prostriedok, po ktorom by jeho prešedivelé fúzy zasa sčerneli. A smial sa na plné ústa, keď videl kardinálov výraz. Zo schodov skákal zbožný klaun ako školák a bral vždy niekoľko schodov naraz, z náhlej modlitby naraz začal tancovať po kostole a ničoho sa tak nebál, ako toho, že by ho niekto mohol brať vážne alebo mať dokonca úctu k jeho kňazskej dôstojnosti.

Ale Filip nezosmiešňoval s radosťou len seba, ale i iných ľudí, hlavne povýšencov, ľudí mocných a nafúkaných. Na účet malých ľudí sa nezabával nikdy. Najradšej si doberal cirkevnú vrchnosť, mužov veľmi často spupných.

Pre Filipa bol humor uvedomelý životný postoj a čosi ako morálny príkaz, pretože podľa neho neexistuje „pravá čnosť bez radosti". Kľúčom k životu Filipa Neriho je jeho téza: "Radostná myseľ posilňuje srdce a dáva vytrvalosť v dobrom; kto chce slúžiť Bohu, má byť preto stále plný radosti" A ešte: „Posvätná veselosť je pravá cesta, aby človek zostal dobrý." Veľa múdrosti sa skrýva v jeho nespočítateľných spontánnych nápadoch. Keď na neho samého padol smútok, poprosil priateľa z ulice, aby mu niečo zatancoval. A keď raz chcel poprosiť istého dominikánskeho predstaveného, aby vo svojom kláštore trocha uvoľnil nadmieru prísnu askézu, priviedol si so sebou hneď niekoľko muzikantov, aby atmosféra bola priaznivejšia. Podľa jeho skúseností sa veselí ľudia dajú ľahšie viesť cestou ducha než zachmúrenci. Zvolanie, ktoré často opakoval: „Škrupule a melanchólia, choďte preč z môjho domu!" sa vtedy stalo príslovím. Živočíšna vážnosť, urputné piplanie sa v problémoch a obavách, nadmerné podliehanie melanchólii podľa jeho názoru prinášajú so sebou nebezpečenstvo, že „sa ukrivdí Duchu Svätému".

Pri záľube v žartoch, niekedy dosť hrubých, má Filip Neri skutočne neobyčajne taktný a citlivý spôsob styku s ľuďmi. Vedel byť drsný a netrpezlivý, nechápavým ľuďom nasadzoval na nos vlastné okuliare a kričal na nich. Ale keď sa ho jedna elegantná dáma pýtala, či sa nedopúšťa hriechu, keď nosí topánky s vysokými opätkami, nepustil sa do žiadnych morálnych výkladov, ale s jemným úsmevom jej dal dvojznačnú odpoveď: „Iba si dávajte pozor, aby ste sa v nich nešmykla!" Mladíka, ktorý sa rád zdobil krásnymi retiazkami na krku, akoby mimochodom pohladkal na zátylku a zašepkal: „Pietro, teraz som si poranil prst o tvoju sponu." A Pietro hneď vedel, čo tým myslí. Inokedy sa dozvedel v akej biede sa ocitli dvaja starší, skoro slepí hodinári, a začal si u nich objednávať hodiny. Volil diskrétnejší spôsob, ako im pomôcť, než keby usporiadal verejnú zbierku. Keď Neri umrel, našlo sa v jeho posteli plno hodín.

S takou schopnosťou vcítiť sa do cudzej situácie Filip spájal vynaliezavú schopnosť ľudí, na ktorú by bol pyšný i schopný psychiater, avšak bez akejkoľvek arogancie. Zavolali ho raz do väznice k zločincovi odsúdenému na smrť. Bol to obrovský chlap a doposiaľ každého návštevníka prijal s preklínaním. Filip mu bez okolkov skočil na krk a strhol ho k zemi. Obor zo seba nedostal ani slovo a po prvýkrát vypočul kňaza, než vyšiel na cestu k šibenici. Keď umrel Filipov dobrý priateľ Nicolo Gigli, stál pri jeho truhle, hladkal ho po tvári a smial sa. Ľudia si mysleli, že sa asi zbláznil. Ale Filip im hneď všetko vysvetlil. Ako by sa vraj nemohol radovať, keď táto ľalia (gigli = ľalia) teraz naveky bude kvitnúť v nebi.

Filipov humor bol buričský, rebelantský, nebezpečný pre panujúce mocnosti v Cirkvi a spoločnosti, pretože existujúci poriadok sveta staval na hlavu. Páni sveta nie sú so všetkou svojou nafúkanosťou nič viac než smiešni trpaslíci. Z odznaku dôstojnosti a autority sa vykľuje hlúpa maškaráda veľkých detí. Všemocný poriadok môže byť prelomený, posvätné príkazy už nie sú neporušiteľné, sobota je tu pre človeka a radostná spontánnosť je dôležitejšia než presné dodržiavanie pravidiel. Čo spočiatku vyzerá ako recesia, to časom nadobudne netušené spoločenské rozmery, pretože to ukazuje nové možnosti a spochybňuje samozrejmosť platných noriem. Filip napomáha hre a účelnej slobode k ich právu a zachraňuje neskazenú individualitu pred zásahom ľudí, ktorí by chceli všetko kontrolovať a usmerniť. Svätí ako Filip Neri vždy znova pripomínajú cirkevným inkvizítorom a ľuďom, ktorí by sa nimi radi stali, že sloboda súvisí s milosťou a je jednou z hodnôt evanjelia. Okrem toho, takí bezstarostní ľudia ako Neri ukazujú, že Boh nie je žiadnym mrzútom, ktorý chce ľuďom pokaziť radosť z krás zeme a zo života. Nevedia si predstaviť nebo bez smiechu. Pri čítaní evanjelia nepreskakujú stránky, kde sa hovorí o radosti, ak je to aj radosť z Božej blízkosti, radosť z Mesiáša, radosť z odpustenej viny i radosť z očakávania Božieho kráľovstva. Tiež radosť z obdivuhodného Božieho stvorenia, ako ju Filip poznal svojou láskou ku zvieratám, ku krajine, k moru a rozkoš, ktorú mu poskytovala hudba i skladanie básní.

A smiech je tiež perfektná metóda, ktorá pomáha, aby človek ľahšie zvládol život s jeho tvrdosťou a frustráciami. Je to argument pre humor, ktorý sa zdá banálny iba na prvý pohľad. (Kardinál Valieri obraňoval publikovanie svojej knižky o Filipovi Neri v dobe hladomoru a vojnového nebezpečenstva tým, že práve v takej dobe má oslava radosti najväčší zmysel: „Lebo kresťanská radosť žije jedine z toho, že vyhlasuje boj nešťastnej situácii človeka tu na zemi.") Radosť a humor boli okrem toho pre Filipa prostriedkami, aby udržal na uzde svoju prudkú a prchkú povahu. Jej pravá podoba sa niekedy prejavila tým, že nešetril nadávkami a zauchami.

Čím viac sa však vagabund a klaun Filip stával vedúcou osobnosťou, čím urputnejšie ho ľudia už za života ctili ako svätca, tým silnejšie sa snažil tejto nesmiernej popularite čeliť svojimi bláznivými kúskami. (Mal hrozný strach z popularity a márnivého preceňovania.) Radšej nech ho ľudia majú za blázna, než aby si šepkali: „svätý", keď sa objaví na ulici. Preto sa divoko tváril a hovoril hlúposti, keď ho vyhľadávali rôzni ctitelia, a ani v kostole nebolo jeho chovanie príliš úctyhodné. Váženým kardinálom a zbožným pútnikom, ktorý dúfali v oduševnený, povznášajúci rozhovor, prečítal niečo zo svojej obľúbenej knižky, zbierky vtipov, ktorú napísal dedinský farár Arlotto, a mal radosť z ich zdesenia. Blúznivým dámam, ktoré si pred ním kľakali a prosili o požehnanie, postrapatil účes a utekal preč. Alebo namiesto modliť sa ich posielal do nemocníc s nevyliečiteľne chorými, páchnucimi a zavšivavenými. Nič nie je nebezpečnejšie než spupnosť, nič dôležitejšieho než pokora!

Filipov humor poznal medze. Každý je inak smiešny, a Boh miluje všetkých. Filip si prelátov vážil: ako raz povedal, opovrhovať nimi by znamenalo opovrhovať Duchom Svätým. Ale keď sa niektorý z nich považoval za stred sveta, Filipa to neodolateľne dráždilo k smiechu, pretože to bolo jednoducho zvrátené. Stred sveta je predsa Kristus. Preto na konci života spálil všetky svoje spisy, aby raz niekoho nenapadlo vydať ich s pochvalným predhovorom. A erby svojich dvoch žiakov, ktorí sa povzniesli až k hodnosti kardinálov, zavesil jeden vľavo a druhý vpravo vedľa svojej postele, ale monogramy z nich odstránil a miesto nich veľavravne nalepil umrlčie lebky. Proti cudzej domýšľavosti postupoval s pozoruhodným pedagogickým talentom. Keď v jeho spoločenstve jeden mladý priateľ kázal príliš samoľúbo, prerušil ho a pokračoval sám. Jedného zvlášť samoľúbeho kazateľa nechal sedemkrát opakovať kázeň, až pokiaľ si neuvedomil, že jeho slová nie sú také neprekonateľné, ako si myslel. Svojich žiakov posielal v smiešnom sprievode s bláznovskou rolničkou v ruke do rímskych ulíc, aby ich vychoval k pokore a k nezávislosti na úsudku ľudí. Na takejto úlohe stroskotal istý urodzený rímsky mládenec, ktorý sa uchádzal o prijatie do Filipovej kongregácie. Filip od neho žiadal, aby sa opásal líščím chvostom a tak sa prechádzal po ulici. Princ to odmietol, pretože neprišiel, aby sa zosmiešnil, ale aby získal slávu. Filip mu s poľutovaním povedal, že tá bohužiaľ v skupine nie je. Raz ho pápež poveril, aby zistil, čo sa skrýva za povesťami o úžasných mystických schopnostiach istej rehoľníčky. Filip sa na somárikovi vydal do jej kláštora v okolí Ríma, a tam preslávenej rehoľníčke bez slova nastavil svoju špinavú jazdeckú čižmu. Tá sa s rozhorčením ohradila, že nebude robiť slúžku každému kňazovi, ktorý sa k nim zatúla. Filip sa vrátil k pápežovi a s úsmevom mu oznámil, že to určite nebude žiadna svätica, pretože jej chýba to hlavné - pokora...